Pracujúci doteraz zachraňovali zdravotníctvo. Štát ale časti z nich odmieta pomôcť.

Jednou z obetí súčasnej koronakrízy je aj zdravotníctvo. Okrem veľkej pracovnej záťaže na zdravotníkov, odkladania plánovaných operácií sa ho bytostne dotýka aj nedostatok finančných zdrojov.

Veľká väčšina z nich totiž do zdravotníctva tečie cez zdravotné odvody.

Ako pracujúci zachraňujú naše zdravotníctvo

Odvody buď platia ekonomicky aktívni ľudia, teda zamestnanci, podnikatelia a živnostníci alebo priamo štát za „svojich“ ekonomicky neaktívnych poistencov – ženy na materskej, deti, dôchodcov a podobne.

Čísla zo zdravotnej poisťovne Dôvera ukazujú, že takmer 80% z celkových odvodov pochádza práve od ekonomicky aktívnych, aj keď tvoria len niečo viac ako 40% zo všetkých poistencov. Zvyšná, viac ako polovica, patrí k poistencom štátu, ten však za nich platí len zvyšnú jednu pätinu nákladov na zdravotnú starostlivosť.

Priemerný zamestnanec alebo podnikateľ zaplatí mesačne na odvodoch 141 eur a „spotrebuje“ zdravotnú starostlivosť len za 33 eur. Opačný pomer platí pri poistencoch štátu. Zdravotná starostlivosť jedného poistenca štátu stojí 85 eur, pritom štát za nich platí len 32 eur .

To, že náš systém je založený na prvkoch solidarity, nie je samo o sebe problém. Zdravší a bohatší prispievajú na starostlivosť starším alebo práve nezamestnaným. Problém to začne byť až vtedy, keď príde kríza. A kríza je tu.

Diskriminácia nie je správne riešenie
Prečo? Lebo zamestnanci a podnikatelia, na ktorých sa systém celý čas spoliehal, zrazu prichádzajú o príjmy, sú na OČR alebo PN, čím klesajú aj ich zaplatené odvody. Alebo ešte horšie, prichádzajú o prácu a namiesto toho, aby odvody platili, musí za nich ako nezamestnaných platiť štát. Pre celý systém zdravotníctva to znamená obrovský výpadok príjmov a reálne ohrozenie poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Na stôl sa tak dostáva otázka dofinancovania zdravotníctva zo štátneho rozpočtu, teda zvýšenie zdrojov. Logicky sa tak vždy deje cez zvýšenie platieb štátu za svojich poistencov, keďže ako bolo vidieť aj na číslach vyššie, dnes za nich platíme výrazne menej, ako reálne spotrebujú.

Z Ministerstva financií sa však predbežne nechali počuť, že štát by poslal peniaze len poistencom, ktorí sú poistení v štátnej VšZP. Absolútne nesúhlasím s takouto diskrimináciou. Doteraz bolo štátu dobrých aj 1,5 milióna väčšinou ekonomicky aktívnych poistencov Dôvery a Unionu, nie je dôvod ich teraz v ťažkých časoch odrezať od pomoci štátu. Alebo inak, nie je dôvod aby štát prispel na poistencov štátu aj v týchto poisťovniach. Nevytvárajme precedens a nerozdeľujem poistencov na tých našich – štátnych a na tých ostatných, ktorí sa poistili v súkromných zdravotných poisťovniach.

Potrebujeme silnú a efektívnu VšZP
Ak dnes niekto hovorí, že zdravotné poisťovne majú vykryť straty zo svojich ziskov, malo by to platiť pre všetky rovnako. Teda nielen pre súkromné, ale aj pre štátnu. Problém však je, že VšZP bola posledné roky viac v strate ako v zisku a teda nemá žiadne ušetrené prostriedky, ktoré by na to vedela využiť.

Majú byť preto súkromné poisťovne potrestané za to, že hospodária efektívne a vytvárajú zisk? Veď podmienky sú pre súkromné a štátnu poisťovňu rovnaké. Prečo štátna VšZP, keď hospodári s proporčne rovnakými prostriedkami v rovnakom trhovom aj legislatívnom prostredí nevytvára rovnaký zisk? Navyše, keď jej na náročnejší kmeň doplácajú súkromné poisťovne.

Namiesto toho, aby sme deformovali prostredie a donekonečna nalievali peniaze do čiernej diery, sústreďme sa radšej na to, aby aj štátna poisťovňa začala hospodáriť zodpovedne. Neverím, že to čo dokážu manažéri súkromných poisťovní nie je možné spraviť aj v štátnej. Dúfam, že nové vedenie VšZP sa chytí šance a začne byť konečne zdravou konkurenciou.

Tak, aby sme nemuseli stále vymýšľať nesystémové spôsoby ako zachraňovať štátne na úkor verejných financií.